Dúfajme, že nezopakujeme všetky chyby minulosti. Mladí na Slovensku, majú teraz jednu pozičnú výhodu oproti generáciam svojich otcov. Slobodu.
Ako hovorí Stanislav Mrožek v hre Emigranti, slobodu necítiš. Ale neslobodu áno. A dnes nie je veľa dôvodov hovoriť o slobode. Lebo tu jednoducho je. Aj so svojimi dôsledkami.
Predovšetkým s nutnosťou niesť za svoje slobodné rozhodnutie zodpovednosť.
Deliace čiary medzi ľudmi dnes u nás nevedú po siločiarach ani náboženskej, ani sociálnej, ani národnej či kultúrnej mape krajiny.
Rozdiely v nazeraní reprezentované pozíciami centrum-zvyšok krajiny, mesto-vidiek, muži-ženy a podobne sú prirodzeným vrstvením názorového spektra spoločnosti.
Napätia, o ktorých je hodno hovoriť , sú predovšetkým produktom nášho pretrvávajúceho sklonu k pasivite vo verejných veciach.
A tak nadávame, hrozíme. A potom celí vysilení tým bezmocným hnevom čakáme, čo s nami bude.
Slovensko je ešte stále prevažne vidiecka krajina. Dedina a malé mesto určujú jej atmosféru a charakter.
Tu sa za štyridsať rokov budovania socializmu narobilo veľa zla. Likvidácia roľníckeho, remeselníckeho a živnostníckeho stavu zruinovala sebavedomie vidieka.
Medzi ľudmi sa zakorenila nedôvera voči centru a pocit neistoty, s ktorým sa dá zvonka niečo robiť len veľmi ťažko.
K tomu sa pridali formálne zámienky reprezentované povedzme príslušnosťou k tej či onej národnosi a pocit nespokojnosti má z čoho žiť dlhé roky aj po tom ,čo bezprostredné príčiny pominú.
