Pred necelými tromi týždňami som sa vrátil z nemocnice. Padol som z rebríka, keď som pomáhal pri strihaní jablone.Odniesli si to zlomené rebrá.Tak mi treba, nabudúce si budem dávať väčší pozor.
Lekári mi pomohli, nemôžem sa na nikoho sťažovať. Trocha mi však vadili preležané madrace, vŕzgajúce skrinky či staré okná, cez ktoré prefukovalo.
Lekári sa tešia prirodzenej úcte a rešpektu. Každý z nás navyše vie,že skôr či neskôr ich bude potrebovať.
Pre spoločnosť je dôležité, ak budú v zdravotníctve dobre zaplatení a spokojní lekári. Je to však možné?
Je možné dať lekárom taký plat, aby boli spokojní?
Pokiaľ budeme stavať predražené zimné štadióny, diaľnice, preplácať politikov, trénerov, tak asi nikdy. To si treba jasne povedať, bez emócií či červených očí.
Denne počúvam rôzne názory ľudí na lekárov.
Hovoria o nadčasoch, zákonníku práce, platoch, ale nie o efektivite a produktivite. Boja sa transformácie na obchodné spoločnosti,lebo sa domnievajú , že pacienti sa prestanú správať ako rukojemníci a stanú sa z nich klienti, na ktorých sú zavislí.
Iná časť občanov zas vytýka, že vymyslenou práceneschopnosťou opustili bezmocných pacientov, vrátane detí či podrazili vlastných preťažených kolegov.
Nech je to už akokoľvek, pomôcť si musíme sami.
Preto: ,, Ujovia a tety, už toľko neMudrcujte a dohodnite sa!"
